Zázračný medovnikár
Zázračný medovnikár
V krajine, kde bývali dobrí ľudia, kravičky sa pásli po lúkach spolu s ovečkami a pastieri so psom ležávali na horských cestách pri okrajoch lesov hrajúc na flaute svojim ovciam, bolo jedno malé mestečko, kde park rozváňal bylinkami a býval v ňom zázračný medovnikár. V meste, kde bolo veľa ľudí, čo chodievali na trhy a tým trhom sa darilo, v podhradí veľkého hradu, darilo sa i zázračnému medovnikárovi. Pri jeho stánku sa stretávalo veľa ľudí a sa poznali a on bol dobrý a niektorým z nich rozdával medovníky aj zadarmo. Predával denne na tomto mieste a pribúdalo tam stánkov. Predával aj večer a predával či pražilo slnko, pršalo, fúkalo, snežilo. Jedného dňa išla okolo princezná. Medovnikár ju mal hneď rád a videl, že je na nej akési Božie pomazanie. Vždy, keď išla okolo bol k nej veľmi milý a niekedy jej dal zadarmo veľa medovníkov a ukazoval jej tým, že ona je pre neho niekým výnimočným. Medovnikár často rozprával s princeznou Ľadomírou o sebe a tak ho spoznala trošku viac, milého starého šľachtica, ktorý ju raz aj viezol na jej hrad a tak sa stali dobrými priateľmi. Medovnikár jej hovorieval veci, ktoré ukazovali z jeho srdca a bol veľmi slušný šľachtic a tak princezná našla niekoho, kto sa vyrovná v slušnosti jej výsosti. Medovnikár predávajúc medovníčky pre svoju záľubu bol aj šľachticom a mal koč a zviezol princeznú vtedy, keď potrebovala znova na jej hrad. Raz sa jej tak zdôveril, že raz ráno, prišiel k nemu čert a pýtal sa, aké má druhy medovníkov a čo predáva. Čert sa prišiel na to osobne pozrieť a chcel zaútočiť na to, že predáva srdiečka a rozdáva ľuďom lásku. Medovnikár nepochopil to, prečo ten čert prišiel a postupne sa mu postávalo zlo. Zľakol sa a vedel, že má predávať srdiečka z lásky ešte viac, ale diabol to nemohol prežiť a pripravil sa na neho. Čert však prišiel znova a znova a jemu sa postávalo nešťastie za nešťastím. Prišiel o manželku, ktorá bola zrazu stratená, jeho syn tiež a jeho dcéra ochorela. Medovnikár dokonca zrušil aj svoj stánok a začas a živiť ako kočiš, vozil ľudí svojím kočom. Nakoniec ochorel a nevedel čo robiť. Keď videl čerta, nevedel, čo všetko sa mu stane. Princezná Ľadomíra sa toto všetko dozvedela a nevedela čo s tým, zrazu jej však napadla jedna múdrosť. Vediac, že medovnikár je zázračný a zbožný muž, poprosila mníchov jezuitov, o rady a tí jej poradili, aby medovníkár nosil so sebou posvätený kríž. Medovnikár mal tento kríž nielen nosiť, ale aj vysvetľlovať ľuďom, ktorí sa pristavia ešte viac čo to o viere. Princezná Ľadomíra ho však nemohla nájsť a poslala k nemu sluhu s odkazom od mníchov a s posväteným krížom. Medovnikár si dal kríž do bytu a tu sa začínali zázraky. V noci sa samé napiekli medovníčky aj bez jeho stratenej manželky, ktorá ich predtým piekla. Medovníčky sa takto piekli každú noc samé a on s láskou spomínal na svoju manželku a sa modlil o ňu pri kríži. Jeho manželka sa stratila a stratila pamäť na neho a všetko. Zrazu ju však dostala i lásku a sa k nemu vrátil, vrátíla sa aj žena jeho syna a jeho dcéra vyzdravela a od šťastia a lásky vyzdravel aj zázračný medovnikár, majúc každú noc zázračne napečených veľa medovníkov ich začal znova predávať, bohatnúť a rozdávať chudobnejším ľuďom alebo tým, ktorých mal rád. A čert sa nikdy už neukázal a on so sebou nosil posvätený kríž a hovorieval prečo v neho verí a volal ľudí do kostolov. A takto sa zo zázračného medovnikára stal ešte zázračnejší medovnikár. A znova predával medovníky a ľudia sa tešili z nich. A ktohovie či nepredáva tam, kde ste videli predávať medovníky a či to nie je on a či nie sú aj tie medovníky zázračné. Alebo ste videli predávať jeho učňov, alebo ich pokolenia, alebo sa to naučili od neho generácie tradujúc. A napiekol medovníčky aj princeznej Ľadomíre na svadbu a možno aj vám napečie.
V krajine, kde bývali dobrí ľudia, kravičky sa pásli po lúkach spolu s ovečkami a pastieri so psom ležávali na horských cestách pri okrajoch lesov hrajúc na flaute svojim ovciam, bolo jedno malé mestečko, kde park rozváňal bylinkami a býval v ňom zázračný medovnikár. V meste, kde bolo veľa ľudí, čo chodievali na trhy a tým trhom sa darilo, v podhradí veľkého hradu, darilo sa i zázračnému medovnikárovi. Pri jeho stánku sa stretávalo veľa ľudí a sa poznali a on bol dobrý a niektorým z nich rozdával medovníky aj zadarmo. Predával denne na tomto mieste a pribúdalo tam stánkov. Predával aj večer a predával či pražilo slnko, pršalo, fúkalo, snežilo. Jedného dňa išla okolo princezná. Medovnikár ju mal hneď rád a videl, že je na nej akési Božie pomazanie. Vždy, keď išla okolo bol k nej veľmi milý a niekedy jej dal zadarmo veľa medovníkov a ukazoval jej tým, že ona je pre neho niekým výnimočným. Medovnikár často rozprával s princeznou Ľadomírou o sebe a tak ho spoznala trošku viac, milého starého šľachtica, ktorý ju raz aj viezol na jej hrad a tak sa stali dobrými priateľmi. Medovnikár jej hovorieval veci, ktoré ukazovali z jeho srdca a bol veľmi slušný šľachtic a tak princezná našla niekoho, kto sa vyrovná v slušnosti jej výsosti. Medovnikár predávajúc medovníčky pre svoju záľubu bol aj šľachticom a mal koč a zviezol princeznú vtedy, keď potrebovala znova na jej hrad. Raz sa jej tak zdôveril, že raz ráno, prišiel k nemu čert a pýtal sa, aké má druhy medovníkov a čo predáva. Čert sa prišiel na to osobne pozrieť a chcel zaútočiť na to, že predáva srdiečka a rozdáva ľuďom lásku. Medovnikár nepochopil to, prečo ten čert prišiel a postupne sa mu postávalo zlo. Zľakol sa a vedel, že má predávať srdiečka z lásky ešte viac, ale diabol to nemohol prežiť a pripravil sa na neho. Čert však prišiel znova a znova a jemu sa postávalo nešťastie za nešťastím. Prišiel o manželku, ktorá bola zrazu stratená, jeho syn tiež a jeho dcéra ochorela. Medovnikár dokonca zrušil aj svoj stánok a začas a živiť ako kočiš, vozil ľudí svojím kočom. Nakoniec ochorel a nevedel čo robiť. Keď videl čerta, nevedel, čo všetko sa mu stane. Princezná Ľadomíra sa toto všetko dozvedela a nevedela čo s tým, zrazu jej však napadla jedna múdrosť. Vediac, že medovnikár je zázračný a zbožný muž, poprosila mníchov jezuitov, o rady a tí jej poradili, aby medovníkár nosil so sebou posvätený kríž. Medovnikár mal tento kríž nielen nosiť, ale aj vysvetľlovať ľuďom, ktorí sa pristavia ešte viac čo to o viere. Princezná Ľadomíra ho však nemohla nájsť a poslala k nemu sluhu s odkazom od mníchov a s posväteným krížom. Medovnikár si dal kríž do bytu a tu sa začínali zázraky. V noci sa samé napiekli medovníčky aj bez jeho stratenej manželky, ktorá ich predtým piekla. Medovníčky sa takto piekli každú noc samé a on s láskou spomínal na svoju manželku a sa modlil o ňu pri kríži. Jeho manželka sa stratila a stratila pamäť na neho a všetko. Zrazu ju však dostala i lásku a sa k nemu vrátil, vrátíla sa aj žena jeho syna a jeho dcéra vyzdravela a od šťastia a lásky vyzdravel aj zázračný medovnikár, majúc každú noc zázračne napečených veľa medovníkov ich začal znova predávať, bohatnúť a rozdávať chudobnejším ľuďom alebo tým, ktorých mal rád. A čert sa nikdy už neukázal a on so sebou nosil posvätený kríž a hovorieval prečo v neho verí a volal ľudí do kostolov. A takto sa zo zázračného medovnikára stal ešte zázračnejší medovnikár. A znova predával medovníky a ľudia sa tešili z nich. A ktohovie či nepredáva tam, kde ste videli predávať medovníky a či to nie je on a či nie sú aj tie medovníky zázračné. Alebo ste videli predávať jeho učňov, alebo ich pokolenia, alebo sa to naučili od neho generácie tradujúc. A napiekol medovníčky aj princeznej Ľadomíre na svadbu a možno aj vám napečie.