Kryštáľový hrad
Kryštáľový hrad
V krajine, kde sa slnko trblietalo v mnohých kryštáľoch, ktoré zdobili všetko, čo sa dalo, bol na vysokom brale krásny vysoký kryštáľový hrad. Jeho vežičiek bolo tisíce a boli vysoké a štíhle. Vyžarovali z neho všetky farby v lúčoch slnka a v noci sa v ňom leskol mesiac a more, ktoré bolo pod ním namiesto priekopy. Táto nádhera bola taká veľká, že chýr o tomto hrade lákal ľudí a tu prichádzali z ďaleka sa pozrieť na jeho nádheru. A tak sa rozvíjal obchod v podhradí a všade bolo počuť rôzne jazyky, vidieť ľudí v rôznych národných oblečeniach z cudzích krajín a počuť spev rôznych potulných hudobníkov. Okolo kryštáľového hradu, ktorý je čistý ako srdce Alláhovo sa sústreďoval život a prekvitalo umenie i veda. Tu sa rozvinuli prvé univerzity a hotely lemovali pláž. Palmy zdobili pláž a na vysokom brale sa do veľkej výšky týčil prenádherný kryštálový hrad, ktorý mal tisíce vežičiek a slnko lomilo svoje svetlo na prenádherné farby. Podľa tohto hradu sa všetko zdobilo a kryštály boli aj suvenírmi a preto možno i dnes a možno z tejto krajiny máme kryštáľové sklo, kryštáľové lustre a figúrky. V tomto krásnom hrade bol život predsa len trošku iný ako v jeho okolí za morom. Bývali tam hostiny, bály a vežičky boli na to, aby ubytovali množstvo šľachty, kráľovských dvorov, dvorných dám a všetkého ich služobníctva i služobníctva kráľa tohto hradu, ktorý nosil titul Kráľ kráľov a jeho meno bolo Malkit. Kráľ Malkit však bol slobodný a nedarilo sa mu oženiť. Stále premýšľal, ktoré dievča, princezná, bude tá jeho a keď aj nachvíľku sa zamiloval, nikdy jeho láska nebola taká veľká a skončila na chybe či na kráse tej princeznej, že on by sa po čase odmiloval. Takto skúmal kráľ Malkit svoje srdce a skúmal a vždy sa zastavil a vždy sa zastavil na jednej princeznej či dvoch, najviac štyroch, ale o zopár dní ich neľúbil a chcel stále len jednu, ale od nej poznal krajšiu, ktorú stretol veľa rokov dozadu, keď ešte prednášal na univerzite. A tak aj od tej najkrajšej bočil a vždy dospel k názoru, že tú krásnu videl na univerzite a ona mu hovorila o dejinách, že čo vyskúmala. Videl, že je šikovná, milá, krásna, slušná a pre neho tá jeho a veľmi nádherná. Avšak bola taká očarujúco krásna, že sa neodvážil ju požiadať o ruku a chcel ju nechať študovať, ale ho to napadlo. Vedel aj, že zrazu zmizla niak z univerzity a už o nej nepočul a tak na ňu zabudol na chvíľu, ale vždy, keď rozmýšľal, ktorá sa mu páči si na ňu spomenul. Hoci sa trošku obzeral za inými ženami, stále ho aj denne napadla dievčina z univerzity. Kráľ bol preto slobodný, zbieral umenie a miloval obrazy. Kryštáľový hrad dával veľa svetla na všetky chodby, kde tieto obrazy nechával zavesiť a kde maľovali umelci. Tento kráľ podporoval, zbieral umenie a pomáhal umelcom ich predať na dražbách. Takto teda miloval umenie a umelcov a venoval sa vládnutiu, podpisovaniu, vydávaniu zákonov a milosťami pre väzňov a všelicím čím sa králi zaoberali. Chodieval na poľovačky, pestoval kvety, flóru z cudzích krajín a choval zvieratá tiež z cudzích krajín, ktoré kupci ponúkali v podhradí, v meste s plážou, morom a hradom, kvôli ktorému sem prišli. Takto ubiehal jeho život, ale stále nemal nijakú ženu a stále ju hľadal a preto tu boli bály a s bálmi aj život. Jedného dňa mu sluha priniesol list a kráľ sa čudoval, že nie je s pečaťou nejakého panovníka a ani od muža, či obyčajného človeka. Na prvý pohľad to bol ľúbostný list. Bol krásny, svietil, ružový papier voňal na diaľku ružami a ružičky boli na tomto papieri a obálku zdobilo okrem ružových ružičiek a pásikov, koruniek princeznej aj srdiečko, ktoré bolo červené a nápadné. Z lístku svietili zlaté korunky a erby a kráľ nikdy nevidel krajší a voňavejší ľúbostný list od princeznej. Princ trávil tak, aby ho sluha nepozoroval a nepodozrieval, že niekoho má a už pri pohľade na list mu zvedavosťou a láskou poskočilo srdce. Zobral si list a keď sluha odišiel, začal čítať čo je napísané v ňom. Tento list bol veľmi dlhý a krásny. Obsahoval tituly princeznej Veromíry a bolo ich veľmi veľa, obsahoval tituly princeznej Veromíre a bolo ich veľmi veľa, obsahoval aj jej rodokmeň a predstavenie sa krásne vyznanie lásky spolu s obrázkami, maľbami princeznej Veromíry, autoportrétmi a a jej maľbami. Prebehlo už veľa rokov, takmer dve desaťročia a jemu sa zrazu ozvala dievčina z univerzity a povedala mu ako každého si nemôže zobrať, že on je ten jej a že je taký krásny pre ňu, že by bolo najväčšie šťastie, aby si zobrala jeho, že aj nádherného iného muža a druhých pošle od seba preč kvôli nemu, že každý deň na neho aj tak myslela. Princ si spomenul na Veromíru a nevedel o nej, že je taká veľká princezná, bola aj mladá, nevedel, že je princezná, nevedel, že maľuje obrazy, ktoré on miluje a že je lepšia ako všetci umelci, ktorí sú na jeho hrade. Princezná celý čas netušila, že miluje obrazy a ani že je kráľom tohto krásneho zámku a ona maľovala obrazy. Princ čítal veľmi dlho tento veľmi dlhý a krásny ľúbostný list a čítal ho znova a znova a tešil sa z jej vyznaní lásky. Potom princ pozval k sebe na hrad princeznú Veromíru a povysvetľoval jej ako celý čas nemohol nájsť krajšiu a niktorú neľúbil a tak sa neoženil, hoci prešlo takmer dvadsať rokov. A tak sa stretávali a kráľ Malkit požiadal princeznú o ruku a bola svadba a hodovalo sa na nej niekoľko týždňov, lebo to bola kráľovská svadba a po svadbe sa im do roka narodil synček a boli šťastní a narodili sa im aj ďalšie deti. A oni sa ľúbili a ich poddaní poznali túto rozprávku o veľkej a pravej láske, ktorá vydržala aj dvadsať rokov brániť sa sobášu s inými ľuďmi a dopadla šťastným manželstvom z čistej lásky. A vedeli o tej láske, že všetko zniesla a pokojne a šťastne žili a žijú určite dodnes a možno ich aj poznáte a možno nie, ale poznáte tých, čo zažili podobnú rozprávku a žijú šťastne a zobrali sa z lásky a tešia sa, keď vidia jeden druhého pre krásu a boli pre seba stvorení a žijú šťastnejšie ako iní. A to je koniec len rozprávky, ale lásky je to začiatok pre tých, ktorí o ňu stoja.
V krajine, kde sa slnko trblietalo v mnohých kryštáľoch, ktoré zdobili všetko, čo sa dalo, bol na vysokom brale krásny vysoký kryštáľový hrad. Jeho vežičiek bolo tisíce a boli vysoké a štíhle. Vyžarovali z neho všetky farby v lúčoch slnka a v noci sa v ňom leskol mesiac a more, ktoré bolo pod ním namiesto priekopy. Táto nádhera bola taká veľká, že chýr o tomto hrade lákal ľudí a tu prichádzali z ďaleka sa pozrieť na jeho nádheru. A tak sa rozvíjal obchod v podhradí a všade bolo počuť rôzne jazyky, vidieť ľudí v rôznych národných oblečeniach z cudzích krajín a počuť spev rôznych potulných hudobníkov. Okolo kryštáľového hradu, ktorý je čistý ako srdce Alláhovo sa sústreďoval život a prekvitalo umenie i veda. Tu sa rozvinuli prvé univerzity a hotely lemovali pláž. Palmy zdobili pláž a na vysokom brale sa do veľkej výšky týčil prenádherný kryštálový hrad, ktorý mal tisíce vežičiek a slnko lomilo svoje svetlo na prenádherné farby. Podľa tohto hradu sa všetko zdobilo a kryštály boli aj suvenírmi a preto možno i dnes a možno z tejto krajiny máme kryštáľové sklo, kryštáľové lustre a figúrky. V tomto krásnom hrade bol život predsa len trošku iný ako v jeho okolí za morom. Bývali tam hostiny, bály a vežičky boli na to, aby ubytovali množstvo šľachty, kráľovských dvorov, dvorných dám a všetkého ich služobníctva i služobníctva kráľa tohto hradu, ktorý nosil titul Kráľ kráľov a jeho meno bolo Malkit. Kráľ Malkit však bol slobodný a nedarilo sa mu oženiť. Stále premýšľal, ktoré dievča, princezná, bude tá jeho a keď aj nachvíľku sa zamiloval, nikdy jeho láska nebola taká veľká a skončila na chybe či na kráse tej princeznej, že on by sa po čase odmiloval. Takto skúmal kráľ Malkit svoje srdce a skúmal a vždy sa zastavil a vždy sa zastavil na jednej princeznej či dvoch, najviac štyroch, ale o zopár dní ich neľúbil a chcel stále len jednu, ale od nej poznal krajšiu, ktorú stretol veľa rokov dozadu, keď ešte prednášal na univerzite. A tak aj od tej najkrajšej bočil a vždy dospel k názoru, že tú krásnu videl na univerzite a ona mu hovorila o dejinách, že čo vyskúmala. Videl, že je šikovná, milá, krásna, slušná a pre neho tá jeho a veľmi nádherná. Avšak bola taká očarujúco krásna, že sa neodvážil ju požiadať o ruku a chcel ju nechať študovať, ale ho to napadlo. Vedel aj, že zrazu zmizla niak z univerzity a už o nej nepočul a tak na ňu zabudol na chvíľu, ale vždy, keď rozmýšľal, ktorá sa mu páči si na ňu spomenul. Hoci sa trošku obzeral za inými ženami, stále ho aj denne napadla dievčina z univerzity. Kráľ bol preto slobodný, zbieral umenie a miloval obrazy. Kryštáľový hrad dával veľa svetla na všetky chodby, kde tieto obrazy nechával zavesiť a kde maľovali umelci. Tento kráľ podporoval, zbieral umenie a pomáhal umelcom ich predať na dražbách. Takto teda miloval umenie a umelcov a venoval sa vládnutiu, podpisovaniu, vydávaniu zákonov a milosťami pre väzňov a všelicím čím sa králi zaoberali. Chodieval na poľovačky, pestoval kvety, flóru z cudzích krajín a choval zvieratá tiež z cudzích krajín, ktoré kupci ponúkali v podhradí, v meste s plážou, morom a hradom, kvôli ktorému sem prišli. Takto ubiehal jeho život, ale stále nemal nijakú ženu a stále ju hľadal a preto tu boli bály a s bálmi aj život. Jedného dňa mu sluha priniesol list a kráľ sa čudoval, že nie je s pečaťou nejakého panovníka a ani od muža, či obyčajného človeka. Na prvý pohľad to bol ľúbostný list. Bol krásny, svietil, ružový papier voňal na diaľku ružami a ružičky boli na tomto papieri a obálku zdobilo okrem ružových ružičiek a pásikov, koruniek princeznej aj srdiečko, ktoré bolo červené a nápadné. Z lístku svietili zlaté korunky a erby a kráľ nikdy nevidel krajší a voňavejší ľúbostný list od princeznej. Princ trávil tak, aby ho sluha nepozoroval a nepodozrieval, že niekoho má a už pri pohľade na list mu zvedavosťou a láskou poskočilo srdce. Zobral si list a keď sluha odišiel, začal čítať čo je napísané v ňom. Tento list bol veľmi dlhý a krásny. Obsahoval tituly princeznej Veromíry a bolo ich veľmi veľa, obsahoval tituly princeznej Veromíre a bolo ich veľmi veľa, obsahoval aj jej rodokmeň a predstavenie sa krásne vyznanie lásky spolu s obrázkami, maľbami princeznej Veromíry, autoportrétmi a a jej maľbami. Prebehlo už veľa rokov, takmer dve desaťročia a jemu sa zrazu ozvala dievčina z univerzity a povedala mu ako každého si nemôže zobrať, že on je ten jej a že je taký krásny pre ňu, že by bolo najväčšie šťastie, aby si zobrala jeho, že aj nádherného iného muža a druhých pošle od seba preč kvôli nemu, že každý deň na neho aj tak myslela. Princ si spomenul na Veromíru a nevedel o nej, že je taká veľká princezná, bola aj mladá, nevedel, že je princezná, nevedel, že maľuje obrazy, ktoré on miluje a že je lepšia ako všetci umelci, ktorí sú na jeho hrade. Princezná celý čas netušila, že miluje obrazy a ani že je kráľom tohto krásneho zámku a ona maľovala obrazy. Princ čítal veľmi dlho tento veľmi dlhý a krásny ľúbostný list a čítal ho znova a znova a tešil sa z jej vyznaní lásky. Potom princ pozval k sebe na hrad princeznú Veromíru a povysvetľoval jej ako celý čas nemohol nájsť krajšiu a niktorú neľúbil a tak sa neoženil, hoci prešlo takmer dvadsať rokov. A tak sa stretávali a kráľ Malkit požiadal princeznú o ruku a bola svadba a hodovalo sa na nej niekoľko týždňov, lebo to bola kráľovská svadba a po svadbe sa im do roka narodil synček a boli šťastní a narodili sa im aj ďalšie deti. A oni sa ľúbili a ich poddaní poznali túto rozprávku o veľkej a pravej láske, ktorá vydržala aj dvadsať rokov brániť sa sobášu s inými ľuďmi a dopadla šťastným manželstvom z čistej lásky. A vedeli o tej láske, že všetko zniesla a pokojne a šťastne žili a žijú určite dodnes a možno ich aj poznáte a možno nie, ale poznáte tých, čo zažili podobnú rozprávku a žijú šťastne a zobrali sa z lásky a tešia sa, keď vidia jeden druhého pre krásu a boli pre seba stvorení a žijú šťastnejšie ako iní. A to je koniec len rozprávky, ale lásky je to začiatok pre tých, ktorí o ňu stoja.