Čarovný džbán
Čarovný džbán
Kde sa voda liala v strieborných potokoch a víly tancovali po lúkach pri lesoch, v krásnej krajine, kde boli ihličnaté stromy a líšky chodievali okolo ľudí, bývala jedna rodinka, kde sa narodil chlapček, ktorý sa volal Medard. Chlapček rástol a rástol, pribúdal vo vedomostiach, sile a šikovnosti a jeho rodičia z neho mali radosť a chceli ho dať niekam niečo naučiť. Poprosili preto starého druida, aby ho vychoval a zasvätil do tajov druidských vecí. Druid neučil všetko každého, ale vidiac, aký je chlapček krásny a múdry, zobral ho k sebe, že ho niečo naučí a keby zomrel, niekto bude ovládať druidské veci. Preto sa ho snažil naučiť čo najviac. Chlapček vyrástol na krásneho mládenca a nechcel zostať bez manželky ako tento druid a ešte neovládal všetko. Zveril sa preto druidovi a ten rozmýšľal, čo mu pomôže do života. Dal mu preto čarovný džbán, ktorý mal v sebe to, čo Medard potrebuje. Vždy keď dá do neho ruku džbán má v sebe to, čo Medard potrebuje. Tento džbán mu pomôže na cestách, keď bude hľadať svoju manželku. Medard si začal ešte u druida zopár dní sa lúčiac zvykať na tento džbán. Išiel po lese a zbadal hríby, nemal so sebou nič, len tento džbán, priviazaný o seba. Chcel ich pozbierať a dal do neho ruku. Džbán vydal zo seba postupne košík, ktorý vytiahol postupne z neho. Takto chlapec zopár krát mal pomoc a zvykol si trošku na džbán a nebál sa ísť do sveta. Raz mu vydal jedlo, raz niečo potrebné, napríklad kabát, keď mu bolo zima, alebo nové nohavice, keď ich roztrhal. Medard sa rozlúčil s druidom a poďakoval sa mu za všetko a ten mu poradil, kadiaľ pôjde medzi ľudí. Medard išiel teda do sveta a džbán mu dával jedlo a pitie, oblečenie a všetko čo potreboval. Postupne prešiel veľký kus sveta a stále nenašiel dievča, ktoré by sa mu páčilo a ktoré by bolo dobré. Vedel už veľa o svete, poznal teda veľa múdrosti a stále nijakú nenachádzal. Džbán strážil a chcel sa usadiť, ale nemal nevestu, nemal toho, koho by ľúbil a komu by sa mohol zveriť. Chcel si vybrať krásne dievča, ktoré by sa mu vždy páčilo a s ktorým by bol šťastný, rozmýšľal preto, kde ju násť. A tu siahol do džbánu a v ňom bola knižka a v tej knižke bolo napísané o krásnej princeznej Margarétkoslave, ktorá býva na hrade Kvietkoslav v krajine kvetov. Medard sa hneď zapáčila nežnosť tejto princeznej a kvietkov, ktoré boli vlastné tejto krajine a nevedel ako sa tam ide, tak čítal knihu a tam bola mapa sveta a toto kráľovstvo. Medard videl, že musí prejsť more a ísť do Afriky a tam nájde svoju vyvolenú. Zamiloval sa do nej a do krásneho obrázku v tejto knižke a chcel ísť na loď. Preto siahal do džbánu, ale ten mu nič nevydával, čo by mu pomohlo zaplatiť cestu. A tu zrazu vidí na poli, kde si chcel ľahnúť, ako staroveký jašter s krídlami, hnedý a krásny, trošku podobný na mláďatko teda milý vo výraze pozerá na zapadajúce slnko a hovorí si, že by chcel urobiť niečo dobré. Medard videl, že toto zviera nie je zlé, ale dobré, videl to podľa prvého zovňajšku a toto zviera vedelo plávať, lietať a bolo zázračné. Medard, z lásky k princeznej Margarétkoslave prekonal strach, a tú možnosť, že by tento zver bol nebezpečný, že ho nepoznal na prvý pohľad a osmelil sa osloviť jaštera, ukľudneného pri západe slnka. Prišiel k nemu a zakričal, hej ty, môžem s tebou hovoriť? Jašter ho počul, ale ho nevidel, kde je, taký bol malý. Preto Medard siahol do džbánu a vytiahol zrkadlo a to sa odrazilo v západe slnka a jašter ho dole zbadal a odpovedal, čo by si potreboval? Medard, vidiac, že tento jašter s krídlami nie je zlý, a je milý vo výraze, povedal, že by potreboval ísť do Afriky do krajiny kvetov, lebo miluje princeznú Margarétkoslavu. Jašter povedal, že o tejto krajine počul, že mu o nej hovoril jeho dedo a že mu pomôže, že on tam aj tak chce ísť dávno pozrieť. Medard sa s jašterom zoznámil a porozprávali si viac a zaspali jeden vedľa druhého. Ráno nasadol Medard na jaštera a ten ho mal zaniesť, či už letieť s ním alebo plávať do Afriky do krajiny kvetov. Leteli a leteli a nič sa im nestalo, vyhli sa všetkému nebezpečenstvu a nikto nezaútočil na jaštera, ktorý bol veľký a všetky vtáky sa ho báli alebo ho rešpektovali. Takto prišiel Medard do Afriky a tam našiel krajinu kvetov. Našiel princeznú Margarétkoslavu a tá sa do neho zamilovala tiež a on jej ukázal knižku a ešte veľa dobrého mu džbán vydal a tam bývajú a žijú dodnes a jašter navštívil starého druida s listom od Medarda a neskôr s maľbami jeho detí. A takto sa Medard zobral s princeznou Margarétkoslavou a žili v Afrike na hrade Kvietkoslav v krajine kvetov a z neho sa stal kráľ Medard I. a žili a žijú možno dodnes alebo ich deti a milujú kvety a tie kvety my dnes možno pestujeme a možno niektoré z nich sú pôvodom z tejto krajiny, z tých čo u nás rastú. A možno deti majú v pokladoch tento džbán a možno zabudli, že je čarovný a on čarovný je, len do neho nesiahli alebo všetko majú a nič nepotrebujú a majú ho v svojich pokladoch.
Kde sa voda liala v strieborných potokoch a víly tancovali po lúkach pri lesoch, v krásnej krajine, kde boli ihličnaté stromy a líšky chodievali okolo ľudí, bývala jedna rodinka, kde sa narodil chlapček, ktorý sa volal Medard. Chlapček rástol a rástol, pribúdal vo vedomostiach, sile a šikovnosti a jeho rodičia z neho mali radosť a chceli ho dať niekam niečo naučiť. Poprosili preto starého druida, aby ho vychoval a zasvätil do tajov druidských vecí. Druid neučil všetko každého, ale vidiac, aký je chlapček krásny a múdry, zobral ho k sebe, že ho niečo naučí a keby zomrel, niekto bude ovládať druidské veci. Preto sa ho snažil naučiť čo najviac. Chlapček vyrástol na krásneho mládenca a nechcel zostať bez manželky ako tento druid a ešte neovládal všetko. Zveril sa preto druidovi a ten rozmýšľal, čo mu pomôže do života. Dal mu preto čarovný džbán, ktorý mal v sebe to, čo Medard potrebuje. Vždy keď dá do neho ruku džbán má v sebe to, čo Medard potrebuje. Tento džbán mu pomôže na cestách, keď bude hľadať svoju manželku. Medard si začal ešte u druida zopár dní sa lúčiac zvykať na tento džbán. Išiel po lese a zbadal hríby, nemal so sebou nič, len tento džbán, priviazaný o seba. Chcel ich pozbierať a dal do neho ruku. Džbán vydal zo seba postupne košík, ktorý vytiahol postupne z neho. Takto chlapec zopár krát mal pomoc a zvykol si trošku na džbán a nebál sa ísť do sveta. Raz mu vydal jedlo, raz niečo potrebné, napríklad kabát, keď mu bolo zima, alebo nové nohavice, keď ich roztrhal. Medard sa rozlúčil s druidom a poďakoval sa mu za všetko a ten mu poradil, kadiaľ pôjde medzi ľudí. Medard išiel teda do sveta a džbán mu dával jedlo a pitie, oblečenie a všetko čo potreboval. Postupne prešiel veľký kus sveta a stále nenašiel dievča, ktoré by sa mu páčilo a ktoré by bolo dobré. Vedel už veľa o svete, poznal teda veľa múdrosti a stále nijakú nenachádzal. Džbán strážil a chcel sa usadiť, ale nemal nevestu, nemal toho, koho by ľúbil a komu by sa mohol zveriť. Chcel si vybrať krásne dievča, ktoré by sa mu vždy páčilo a s ktorým by bol šťastný, rozmýšľal preto, kde ju násť. A tu siahol do džbánu a v ňom bola knižka a v tej knižke bolo napísané o krásnej princeznej Margarétkoslave, ktorá býva na hrade Kvietkoslav v krajine kvetov. Medard sa hneď zapáčila nežnosť tejto princeznej a kvietkov, ktoré boli vlastné tejto krajine a nevedel ako sa tam ide, tak čítal knihu a tam bola mapa sveta a toto kráľovstvo. Medard videl, že musí prejsť more a ísť do Afriky a tam nájde svoju vyvolenú. Zamiloval sa do nej a do krásneho obrázku v tejto knižke a chcel ísť na loď. Preto siahal do džbánu, ale ten mu nič nevydával, čo by mu pomohlo zaplatiť cestu. A tu zrazu vidí na poli, kde si chcel ľahnúť, ako staroveký jašter s krídlami, hnedý a krásny, trošku podobný na mláďatko teda milý vo výraze pozerá na zapadajúce slnko a hovorí si, že by chcel urobiť niečo dobré. Medard videl, že toto zviera nie je zlé, ale dobré, videl to podľa prvého zovňajšku a toto zviera vedelo plávať, lietať a bolo zázračné. Medard, z lásky k princeznej Margarétkoslave prekonal strach, a tú možnosť, že by tento zver bol nebezpečný, že ho nepoznal na prvý pohľad a osmelil sa osloviť jaštera, ukľudneného pri západe slnka. Prišiel k nemu a zakričal, hej ty, môžem s tebou hovoriť? Jašter ho počul, ale ho nevidel, kde je, taký bol malý. Preto Medard siahol do džbánu a vytiahol zrkadlo a to sa odrazilo v západe slnka a jašter ho dole zbadal a odpovedal, čo by si potreboval? Medard, vidiac, že tento jašter s krídlami nie je zlý, a je milý vo výraze, povedal, že by potreboval ísť do Afriky do krajiny kvetov, lebo miluje princeznú Margarétkoslavu. Jašter povedal, že o tejto krajine počul, že mu o nej hovoril jeho dedo a že mu pomôže, že on tam aj tak chce ísť dávno pozrieť. Medard sa s jašterom zoznámil a porozprávali si viac a zaspali jeden vedľa druhého. Ráno nasadol Medard na jaštera a ten ho mal zaniesť, či už letieť s ním alebo plávať do Afriky do krajiny kvetov. Leteli a leteli a nič sa im nestalo, vyhli sa všetkému nebezpečenstvu a nikto nezaútočil na jaštera, ktorý bol veľký a všetky vtáky sa ho báli alebo ho rešpektovali. Takto prišiel Medard do Afriky a tam našiel krajinu kvetov. Našiel princeznú Margarétkoslavu a tá sa do neho zamilovala tiež a on jej ukázal knižku a ešte veľa dobrého mu džbán vydal a tam bývajú a žijú dodnes a jašter navštívil starého druida s listom od Medarda a neskôr s maľbami jeho detí. A takto sa Medard zobral s princeznou Margarétkoslavou a žili v Afrike na hrade Kvietkoslav v krajine kvetov a z neho sa stal kráľ Medard I. a žili a žijú možno dodnes alebo ich deti a milujú kvety a tie kvety my dnes možno pestujeme a možno niektoré z nich sú pôvodom z tejto krajiny, z tých čo u nás rastú. A možno deti majú v pokladoch tento džbán a možno zabudli, že je čarovný a on čarovný je, len do neho nesiahli alebo všetko majú a nič nepotrebujú a majú ho v svojich pokladoch.