Aristokratické zrkadlo
Aristokratické zrkadlo
Kde bolo tam bolo, bola jedna krajina, kde chýbal kráľ, kráľovná, princezny a kráľovské hrady stály ako bez života. Nikto nepredával na trhoch, na hradoch tovar, nebolo takmer kde kúpiť a pozerať nejaké krásne veci a predávali sa len najnutnejšie veci pre život na trhoch v mestách. Chýbala pevná kráľovská ruka a ruka starajúca sa o prosperitu poddaných. Na hrade bolo pusto, ľudia nemali kde pracovať, nemali čo predávať, čím sa potešiť a preto boli o horší a chceli a museli chcieť peniaze, ktoré nemali a stále sa predsa márne za nimi hnali. V niektorých dedinách, na okraji lesov, v horách, na samotách a aj v mestách však ešte stále žili dobrí ľudia, ľudia, čo mali krásne veci a starožitnosti, ktoré vedia zmeniť ľudské srdce, aby sa ťahalo nielen za peniazmi, ale aj za krásou, náboženstvom a obdivovalo krásu a preto sa venovalo niečomu dobrému, chodilo do kostolov a synagóg. Za dolinami a horami, v malom mestečku pri lese býval starožitník. Tento starý muž, s dlhou sivou bradou a židovskou čiapkou predával starožitnosti a dnes už málo vídať židov, starožitníkov, typicky oblečených. A tento starožitník sa volal Habakuk a chodievalo k nemu veľa ľudí aj z ďaleka, lebo počuli chýr o jeho krásnych veciach. Tento chýr počulo veľa šľachticov a aj králi iných krajín a prichádzali k nemu kupci, starožitníci. A tak sa u tohto starého a dobrého, starca Habakuka, nazbieralo veľmi veľa vecí a niektoré mali zázračnú moc. Habakuk nikdy nevedel čo všetko zo starožitností môže byť zázračné a preto si to, čo si myslel, že niekto môže vyskúšať odkladal na zvláštne miesto. Týmto miestom bola jaskyňa, kde bolo sucho a kde boli dobré podmienky na skrýšu pred akýmkoľvek nebezpečenstvom. Táto krajina mala veľa hradov, šlachtických usadlostí a na jednej z nich, v ruinách starého hradu, žila starenka, ktorá opatrovala dievčatko, ktoré jej zveril starý šľachtic a jej otec, keď raz prechádzal okolo a ona sa o neho starala, lebo od vyčerpania a zranenia nemohol ísť ďalej a zomrel. Tak sa starala o jeho dcéru a odložila jej aj staré listiny a šperky, ktoré jej tu pri lese a v ruinách hradu nepomohli. Starenka žila v ešte zachovalej časti a bola tam sama. Nikto neišiel tak ďaleko a bál sa ísť do lesa a že na neho padnú kamene z ruin tohto hradu. A tak sa starala o dievčatko, ktoré vyrástlo v krásnu mladú dievčinu. Len raz za dlhšiu dobu ju zobrala do mesta a tam vymenili niektoré veci, umelecké výrobky a výšivky, čo vyrobili za jedlo. Vyšívali obrusy a tie sa dali predať za dosť dobrú cenu. Takto vyžili a nakúpili si vždy látku a nite a žili z vyšívania obrusov. Tieto výšivky boli dedičstvo umenia po starých a prastarých rodičoch tejto starenky, ktorá pochádzala z tohto hradu a dievčina zo starého šľachtického rodu a kráľovského rodu. Starenka ju naučila rôznym ručným prácam, čistote a láske k umeniu a starožitnostiam, z ktorých len zopár mali na hrade po svojich predkoch. K tomu, že nikto na tento ich starý hrad nikto neprišiel, prispeli aj povesti o drakoch, ktorí tu kedysi vraj sídlili a ľudia sa ich dodnes báli a im verili, že tam niekde sídlia. Starenka takto žila so svojou zverenkyňou a učila ju rôzne veci. Naučila ju čítať a písať, ukazovala jej tajnú knižnicu, ktorú mala schovanú pred nepriateľmi a veľkú časť kníh prenesenú do tajných miestností pred vlamačmi a tam urobenú ďalšiu obrovskú knižnicu. Dievčina preto čítavala veľa kníh a ovládala veľa vecí o tom, ako beží svet a ako sa dajú podporovať v krajine vynálezy, umenie, obchod a ako udržať ľudí lepšími a zamestnanými niečim dobrým a nie krádežami a iným zlom. Meno dievčiny bolo Mieroslava a meno starenky bolo Makeda. Mieroslava snívala o tom ako sa stane kráľovnou a prezerala staré knihy a kráľovny a kráľov a tu zrazu sa jej zjavila dobrá víla a povedala jej, že v mestečku, ktoré leží severne od nich o jedny celé hory, býva starý židovský kupec, starožitník a ten má zázračné aristokratické zrkadlo. Kto toto zrkadlo vlastní a pochádza z kráľovského rodu, stane sa kráľom. Dobrá víla jej povedala, že má ísť za týmto starožitníkom, ktorý sa volá Habakuk a kúpiť od neho aristokratické zrkadlo, zobrať si ho domov a potom, že sa jej znova ukáže a povie jej čo ďalej. Povedala aj, že má zachrániť svoju krajinu pred chudobou, zlom a nájazdmi iných kráľov a dobitím a to je veľmi dôležité, aby toto zrkadlo išla kúpiť. Mieroslava prišla z tajnej knižnice k starenke Makede a povedala jej, že sa jej zjavila dobrá víla a povedala jej, že má ísť kúpiť aristokratické zrkadlo, ktoré má starožitník Habakuk a že ho má priniesť a potom, že sa jej táto víla opäť zjaví a povie jej čo ďalej. Že má zachrániť ľud pred chudobou a krajinu pred dobitím a preto, že je to dôležité. Starenka ako veľmi múdra a odvážna žena, tiež potomok kráľov, dobre vedela o starých knihách a bola aj niakou tetou, pratetou Mieroslavy a preto jej stále želala byť kráľovnou. Vôbec nereagovala na toto zle, ale naopak, veľmi sa potešila a vedela, že to bude niečo stáť. Verila vo víly a vedela, že raz bude prospešná dobru tejto krajiny a preto nachystala dievčine, Miroslave, na cestu jedlo a peniaze a poslala ju na sever. Povedala jej ako sa na sever ide, kde a ako slnko má pozorovať a znamenia na stromoch a ich rast a tak, že sa dostane k starožitníkovi Habakukovi, o ktorom aj ona dávno počula. Nachystala jej teplé oblečenie a poslala ju pešo cez lesy, cez viaceré kopce, za ním. Nebála sa o ňu, pretože vedela, že dobrá víla ju bude sprevádzať a jej pomôže a ju ochráni. Mieroslava, ktorá bola vlastne princezná Mieroslava, sa vybrala teda v krásnych šatách, v teplom obyčajnejšom oblečení na cesty a zobrala si jedlo a peniaze a išla kúpiť aristokratické zrkadlo. Zobrala aj nošňu na drevo, aby ho mohla do nej zabaliť a tak niesť naspäť cez hory a doliny, cez lesy a celú horu do starého hradu, kde bývala so starenkou Makedou. Makeda ju objala a požehnala ju na cestu prajúc jej šťastnú cestu a povedala jej nech sa slušne a dobre vždy ku každému správa a nech nežnosťou premôže každého, kto by jej chcel uškodiť. Dievčina išla teda a obzrúc sa ešte za Makedou vidiac ju len tak v diaľke jej siluletu, išla na sever a išla a išla a spala v starých posedoch pre poľovníkov, pila zo studničiek a jedla lesné jahody a maliny a o zopár dní prišla ku kraju celej hory a videla malé mestečko, kde možno býval Habakuk. Umyla sa ešte v prameni vody, nachystala si vlasy, učesala sa a oprášila si oblečenie z cesty a takto upravená prišla k lavičke. Sadla si unavená na lavičku, že si oddýchne a tu išli okolo nej deti. Spýtala sa ich, či tu býva Habakuk. Oni jej povedali, že tam vo vedľajšom meste, že pôjde touto cestičkou a príde k jeho domu, ktorý je v centre mesta a je zelený. Mieroslava sa potešila, že takto k nemu zájde a poďakovala deťom a vybrala sa po cestičke popri lese do vedľajšieho mestečka, kde býval Habakuk. Išla až prišla k jeho domu, ktorý spoznala a videla nápis starožitnosti a Habakuk bol vnútri, vo svojom obchode a práve niečo čítal a ako ju zbadal, spýtal sa čo si praje. Dievčina mu povedala, že potrebuje kúpiť staré aristokratické zrkadlo. Habakuk dvihol obočie a čudoval sa, lebo vedel, že je zázračné a povedal jej, že bude musieť u neho prespať, že je po ceste unavená a že zajtra ráno sa vyberú tam, kde je zrkadlo. Mieroslava súhlasila a spolu teda večerali a na druhý deň sa vybrali k jaskyni, ku ktorej bolo také bludisko, že si ho Miroslava vôbec nemohla cez les zapamätať. Cesta sa krútila okolo kopcov a skál a kľukatila toľko, že išli dosť dlhú dobu a bolo vidieť ako padali kedysi skaly a ako tam takmer nikto nechodí. Keď prišli k vchodu jaskyne, o ktorej vedel len Habakuk, odvalil Habakuk kameň a prešli do jaskyne. Tam jej ukázal rôzne starožitnosti a krásne aristokratické a zdobené zrkadlo, ktoré uchovával pre toho, kto bude mať byť kráľom a o ňom vôbec od víly vedieť. Habakuk vlastnil aj veľa krásnych starých kníh a ukazoval ich dievčine. On tieto knihy čítal a tak vedel múdre veci, ktoré ona a aj iné a ďalšie. Vedel o zrkadle a aj o proroctve a dobrej víle. Preto vedel, že o tomto nikto nevie a že jej ho predá a neobchodoval so všetkým, ale mal zásobu vecí. Pomohol jej zabaliť zrkadlo do starej nošne na drevo a išli naspäť dole a vôbec si Miroslava nepamätala cestu. Takto išli dlhú dobu zasa naspať a bol už večer. Miroslava u neho prespala a on jej nachystal jedlo na cestu. Miroslava išla s aristokratickým zrkadlom na druhý deň rozlúčiac sa s Habakukom, ktorého si za tú malú chvíľu veľmi obľúbila a bolo jej trošku smutno od neho odísť. Išla však, lebo sa tak patrilo naspäť a tu hľa ako išla, vyšli z aristokratického zrkadla kone a koč a ona do koča nasadla a tie ju veľmi rýchlo zaviezli domov, do starého hradu, ktorého časť boli ruiny. Starenka však tieto kone nevidela a ani nepočula dupot ich kopýt a oni zmizli tesne ako bol na dohľad starý hrad. Takmer ťažko verila Makeda tomu, že zo zrkadla sa vyjavili kone so záprahom a koč a že doviezli princeznu Miroslavu domov, ale vidiac ako rýchlo prišla, uverila tomu a bola pripravená a obe predpokladali, že toto zrkadlo bude veľmi zázračné. Miroslava sa najedla, oddýchla si po ceste, umyla sa a prezliekla a keď bola vychystaná, išla do tajnej knižnice, aby išla tam, kde sa jej zjavila dobrá víla a odniesla tam zrkadlo. Víla sa jej vôbec nezjavila hneď a Miroslava si potrebovala ešte oddýchnuť a porozprávať Makede o Habakukovi a tom všetkom čo videla a počula u neho. Takto prešla dlhá doba, plynuli dni a Miroslava s Makedou rozmýšľali o slovách dobrej víly, majúc na mysli čo môže to zrkadlo narobiť so zázrakmi. Takto plynuli dni a oni žili s vyšívania a tak museli vyšívať a starať sa o zopár zvierat a záhradu. Mali veľa práce a pracovali a ukladali si potraviny, aby prežili, sušili ich a zbierali drevo, aby mali ako variť a sa zohriať, lebo múry hradu boli chladné i v lete. Chodievali na hríby, pekávali z nich dobré jedlá, pestovali zeleninu a starali sa o zopár zvieratiek. Mali veľa práce a pri tom všetkom ešte museli niečo navyrábať, aby to predali v meste a kúpili si čo treba na jedlo. Výbercovia daní ani nechodili, nielen preto, že nikto nevedel sa sem dostať alebo sa bál, ale preto, že táto krajina bola bez vojsť, bez kráľov, bez života hradov a bola veľmi oslabená. Raz večer si chcela Miroslava už ísť ľahnúť a stará mačka išla zvláštnym krokom a vliekla za sebou niečo lesklé. Ako tak Miroslava pozerala na ňu, zdalo sa jej to veľmi zvláštne a nevedela čo to vlečie za sebou a či jej to je ťažké. Išla preto za ňou a mačka vyskočiac miesto, ktorými otvorila tajné dvere vošla do tajnej knižnice a Miroslava za ňou, že si zoberie čo to vlečie. A tu hľa veľa zlatých šperkov stálo pred zrkadlo a žezlo a jablko zlaté pred ním a mačka si vedľa toho ľahla a za sebou mala zlatú korunu. Táto koruna jej bola ťažká a preto mala zvláštny krok. Miroslava bola veľmi prekvapená, lebo snívala o tom byť kráľovnou a veľa krát videla krásne koruny v knihách, ale tieto boli oveľa krajšie, zdobené drahými kameňmi a pravé. Ako tak premýšľala či si to ide skúšať a pozerať sa do zrkadla, zjavila sa jej dobrá víla a povedala jej, že ďalšie kroky nebudú ľahké, že musí vyslobodiť princa, lebo krajina potrebuje kráľa a nielen kráľovnú. Povedala jej: Princezná Miroslava, neboj sa a používaj predikáty svojho otca, si princezná, poznáš staré listiny a príď sem zajtra, zajtra ti nachystá zrkadlo krásne šaty a poviem ti ďalšie veci, príď znova večer. Miroslava teda išla spať a bola spokojnejšia, ale zároveň bola taká zvedavá, že ráno išla pracovať, aby na to až tak nemyslela a aby jej prešiel čas a pomáhala Makede s prácou a pracovala okolo zvieratiek a v záhrade a večer sa tajne vytratila do tajnej knižnice. Ako vchádzala do knižnice, bola tam žiara a videla dobrú vílu, tá jej podávala krásne šaty a povedala: Miroslava, si princezná, prišiel čas, aby som Ti povedala, že na zámku, kde je princ, ktorý neľúbi nijakú ženu a je preto zakliaty, má bál a jeho rodičia sa ho snažia oženiť. On nie je šťastný a je veľmi krásny a jemu sa nepáčia preto iné princezné a šľachtičné, lebo nie sú také krásne ako si ty. Mohlo by prísť k nešťastiu, keby ste sa vy dvaja nenašli, tak by ste každý zostali sám alebo našli horšieho a škaredšieho človeka a boli nešťastní. Šťastie je v láske a láska je v tom, kto sa komu páči a v láske samotnej. Láska medzi vami bude taká silná, lebo ste pre seba krásni, že si zoberieš najprv horšie šaty a poslúchneš moje rady. Preto príď aj zajtra večer sem a ja ti dám ďalšie šaty. Tieto šaty si odlož a príď teda zajtra a ja ti poviem viac. A víla zmizla a zostali jej šaty, ktoré ešte od nej trošku svietili. Boli také prekrásne, vyšívané perlami, ružičkami zo stužiek a zlatom, krásne šaty jemnej slonovinovej farby z hodvábu a iných krásnych ozdobných látok a prvkov. Miroslava si zobrala šaty a priniesla ich do svojej izby. Nepotrebovala ani sviečku, ktorá by ich mohla zašpiniť a jej svietili tieto šaty na cestu, lebo boli od víly ešte svietivé a toto postupne prešlo. Miroslava si ľahla spať a ani nemusela sfúknuť sviečku, stále trošku tie šaty svietili a ožarovali jej krásnu izbu. Miroslava znova išla ráno s chuťou pracovať, aby jej prešiel čas a večer sa vytratila do tajnej knižnice k aristokratickému zrkadlu. Pozrela sa doň a videla krásneho princa ako prechádza záhradami, cvála na koni, šermuje a sa do neho zamilovala. Tu sa jej zjavila víla a povedala: Miroslava, vidíš aký je krásny, ešte nevidíš aký je nádherný v skutočnosti a keď je na bále krásne oblečený. Vidíš ho len v záhrade, cválať na koni a šermovať mečom. Je prezlečený a už ho veľmi ľúbiš, preto poslúchni a zober si tieto obyčajné šaty a skús skúšať jeho lásku. Prídeš do jeho krajiny, o ktorej ti poviem zajtra a dám ti aj svadobné šaty, ktoré si však nesmieš dať na seba dovtedy, dokiaľ ti nevyzná lásku. Krajina sa nachádza na juhu, teda pôjdeš z týchto hôr opačne ako si išla Habakukovi a znamenia pre sever a juh poznáš a teda prídeš k prameňom vôd a k vodopádom a tam začína krásna krajina, kde je princom. Keď tam prídeš, bude sa ti hodiť tento náhrdelník, ktorého kameň aj celý on pochádzajú z aristokratického zrkadla a toto je časť z aristokratického zrkadla, ktorú vidíš hore, je to menšie zrkadlo a to si daj do náhrdelníka, vidíš aká je to sada a ako to zapadne a to je prenosné menšie aristokratické zrkadlo. Keď niečo budeš potrebovať, samé sa ti to vyčarí. Akonáhle uvidíš hrad tohto princa, vyčarí sa ti koč so záprahmi a krásne kone a služobníctvo a ochranná jazda. Budeš princezna a preto ťa pustia na bál. Obleč si tie prvé šaty a choď tam, ale bál bude až o zopár dní a ty si obleč potom ako ťa pustia ubytovať sa na hrad, tie druhé obyčajnejšie šaty a choď sa prechádzať bez služobníctva a stretneš sa s princom a on sa do teba zamiluje. Až potom si obleč tie prvé šaty a choď na bál. Ostatné veci uvídíš a tretie šaty si obleč až potom ako ti vyzná lásku. Ak bude treba, zjavím sa ti ja a pomôžem ti alebo ti budem pomáhať neviditeľná. Čas je už teraz, rozlúč sa zajtra s Makedou a choď na cestu, na juh a malé aristokratické zrkadlo na náhrdelníku, z veľkého aristokratického zrkadla, ti bude pomáhať. Mieroslava si posledný krát ľahľa spať v svojej posteli a uložila si šaty a náhrdelník s aristokratickým zrkadlom k šatám. Na druhý deň rozpovedala Makede, starej múdrej a dobrej žene, čo prijíma Božie rozhodnutia rada, čo jej povedala dobrá víla a vychystala Mieroslavu na cestu. Zabalila jej troje šaty, náhrdelník s aristokratickým zrkadlom, niečo na jedlo a Mieroslava sa vydala na cestu. Ešte pred odchodom znova objala Makedu a vediac, že tento krát bude preč možno dlhšie, pozrela na ňu ako išla a zamávala jej a zamierila cez horu na juh. Prešla hory a doly, prešla potoky a prišla k potokom a vodopádom a odtiaľ uvidela krásny hrad, ktorý však bol trošku ďaleko a ona sa chcela pripraviť, aby tam prišla pekne a čo najkrajšie ustrojená. Spomenula si na to, čo jej hovorila dobrá víla a zobrala aristokratické zrkadlo a dala si na si ho na seba aj s náhrdelníkom. A tu sa zrazu zjavili kone zapriahnuté do koča, služobníctvo, sprievod a ona si dala prvé krásne šaty. Služobníctvo a sprievod ju sprevádzali až do hradu, kde ju prijali, vidiac, že je krásna a bohatá princezná. Princezná Mieroslava sa ubytovala a prezliekla do druhých, obyčajnejších šiat. Pozerala z okna, kam sa prejsť a tu hľa holubica k nej prišla a svietila ešte od víly ako na znamenie a povedala jej: Drahá princezná Mieroslava, poď sa so mnou prejsť ako ti radila dobrá víla a ja ti ukážem krásne záhrady tohto paláca. Poď von a poď za mnou. Princezná prekĺzla v obyčajnejších šatách pomedzi služobníctvo, ktoré ju nepoznalo a preto sa dalo popri nich prejsť a vyšla von, kde ju čakala holubica, ktorá ešte stále svietila trošku preto, že hovorila s dobrou vílou a mala rozkazy kam zaviesť princeznú. A tu ju zaviedla o kúsok ďalej a tam bola stará záhrada a za ňou bol starý hrad, ktorý mal tiež ruiny a veža. Holubica zaviedla princeznú do veže a tam videla princezná ešte jedno aristokratické zrkadlo. Bola veľmi prekvapená a v tomto zrkadle uvidela svoju krajinu a tam plač a chudobu ľudí. V zrkadle sa jej zobrazila aj dobrá víla a povedala, že odteraz bude rozumieť reči vtákov, ovocia, stromov a rastlín a všetkého živého. Že jej poradia aj na bále a aj v záhrade ako vidieť princa a ako by ju mohol skôr ako bude bál vidieť aj on, ale na bále ju nespozná pre nesmiernu nádheru prvých šiat, šperky a účes. Princezná teda dostala dar rozumieť reči vtákov, ovocia, stromov a všetkého živého. Princezná sa poďakovala víle za tento prenádherný dar a išla už, aby stihla prísť na hrad, do izieb, kde sa ubytovala cez veľké nové a cez tieto staré záhrady. Keď však vychádzala z veže, prihovoril sa jej strom, granátové jablko a povedalo jej, že má ísť ešte ďalej za tento hrad a tam uvidí striebornú rieku, v ktorej loví ryby rybár, ktorý vyloví rybu a tá bude mať v ústach prsteň, ktorý jej dá, za to že je krásna a ten si má vymeniť potom s princom. Princezná sa potešila, poďakovala sa granátovému jablku a išla za starý hrad. Tam uvidela naozaj striebornú rieku a rybára, ktorý lovil ryby. A ako k nemu išla, rybár vylovil rybu, ktorá mala v ústach zlatý krásny prsteň s krásnym kameňom a on ju zbadal a čudujúc sa nad jej krásou jej ho podaroval, mysliac si, že to ona je určitým požehnaním a šťastím a mu ho priniesla. Princezná bola rada, že má krásny prsteň a že jej ho daroval a počula rybu, ktorú vylovil ako jej hovorí tajne, že má ísť už smerom na hrad, že stretne princa. Princezná išla teda a rybár netušil, že ryba radila princeznej a princezná sa ponáhľala do nových záhrad. A ako prechádzala okolo starého altánku, zbadala tam jednu starú ženu vyšívať. Táto žena bola kedysi princovou pestúnkou. Princezná bola rada, že niekto vyšíva a sama vedela vyšívať, veď sa s Makedou živili vyšívaním a preto sa išla pozrieť k tejto starej žene ako vyšíva. Princezná ju pekne pozdravila a spýtala sa, či si môže prisadnúť. Stará žena povedala, že môže a že ona je princova bývalá pestúnka, že vie, že ide bál a že sú tam princezny. Stará žena nevedela, že je to princezná a ukázala jej výšivku, ktorá bola iná a naučila princeznu robiť aj tento druh. Princezná bola šťastná, ale už bolo neskoro a stará pestúnka jej povedala, že by bola rada, keby si princ vybral takú krásnu ako je ona a že jej trošku pomôže. Dala jej preto píšťalku, ktorá privoláva všetky kone a povedala jej, že má ísť smerom k novým záhradám a že si princa privolá. Avšak ju môže použiť len raz. Princezná sa poďakovala za píšťalku a išla do nových záhrad. Na ich kraji zapískala na píšťalku a tu zrazu zbadala ako sa blíži princ a ako ide k nej kôň a ten sa nedá ovládať princom. Kôň prišiel k nej a zastal a nechcel ísť ďalej avšak princ ani nechcel keď zbadal aká je krásna a spýtal sa jej, či by nešla s ním kúsok, lebo vidí, že ju má rád jej kôň a že je splašený a že potrebuje trošku ukľudniť. Princezná išla teda s princom a rozprávali sa o kráse týchto záhrad, o živote na zámku a o koňoch. Princezná videla, že je to múdry princ a on nezistil, že je princezná, ale videl, že si rozumejú. Preto začal byť trošku šťastný a vymenil si s ňou prsteň a spýtal sa, či by neprišla ešte raz sem za ním na druhý deň. Princezná sa teda stretávala zopár dní s princom a on stále nevedel kto ona je a či je služobná, šľachtičná alebo princezna. Blížil sa deň bálu, sluhovia chystali všetko a pobehovali a na hrade bolo veľmi rušno. Prichádzali hostia z celého sveta a celé doprovody princezien. A ešte sa len čakali hostia, ktorí ubytovaní neboli a boli z blízka alebo mali ubytovanie a hrad blízko. Princezná vedela, že už je tesne pred bálom a preto sa chytala. Vytiahla šaty, krásne sa obliekla, dala si šperky a mala náhrdelník s aristokratickým zrkadlom. Povedala si, že pôjde na bál. Princezná sa nachystala, ale nevedela, že už ju sleduje zlá a škaredá princezna a že jej chce zle. Avšak sa jej nepodarilo jej vôbec nič uškodiť a bola príliš zaneprázdnená sama sebou a tak princezná prišla na bál, kde ju predstavili ako všetkých princovým rodičom a princovi. Na bále tancovala s princom, ktorý videl jej krásu avšak bol zamilovaný do svojej obyčajnejšej dievčiny, s ktorou si vymenil prsteň a preto nespoznal svoju princeznú. Princezna bola z toho trošku nešťastná, ale ruže vo váze jej poradili, že má podať ružu princovi, na ktorú zavesí prsteň, ktorý jej on daroval. Princezná tak urobila a princ, všimnúc si princeznu, ju spoznal a zamiloval sa do nej ešte viac. Avšak tu nastal požiar a horela sála a tá druhá zlá princezná ho zapálila. Princezna preto utekala a ako utekala jej zhoreli tieto šaty. Princ sa snažil ju strážiť a utekal za ňou. Nestalo sa nikomu nič, len ohorela celá sála a šaty boli zničené požiarom, iskrami a zápachom horiaceho ohňa. Princezná preto dobehla do dvora a nemala si dať ani tie svadobné, lebo ju ešte nepožiadal o ruku a mohla si dať len obyčajné, čo však teraz urobiť? Nemala šaty. Preto požiadala o pomoc aristokratické zrkadlo a tu hľa prišiel princ a povedal jej: Priniesol som ti ja ružu na oplátku z lásky a chcem si ťa zobrať za manželku. A v tom mohla princezna si obliecť tretie šaty a bola znova krásna a bola svadba a žili šťastne. Princezná zavolala na svadbu aj starú Makedu a obe aristokratické zrkadlá uchovávali v jej krajine a princ zlúčil tieto krajiny po smrti svojich rodičov a najprv sa stál kráľom a ona kráľovnou jej krajiny a potom zlúčili obe krajiny a mali obe aristokratické zrkadlá. A tieto zrkadlá mali na pomoc a ochranu a na rady, čo s krajinou, kde roky nebolo kráľa a budovali tie hrady a ožil tam život a obchod a umenie a dal sa zohnať všakovaký krásny tovar. A pozvali na svadbu aj starého Habakuka a tak pozvali židov na tento hrad a tí sa usadili v podhradiach a pomáhali s obchodmi a krásnymi vecami. Na svadbu pozvali aj starú princovu pestúnku a tá mala na starosti aj ich deti. A tak sa princezná Mieroslava, zo starého takmer zrúcaného hradu, bez rodičov, dostala na trón v krajine, kde nefungoval na hradoch život a ľudia žili v čoraz väčšej chudobe. V krajine, kde síce neboli dane, ale kde nebolo ani vojsko a kde nebola ochrana pred nepriateľom. A tak zaviedol kráľ všetko podľa vzoru svojej krajiny a podľa rád aristokratického zrkadla a kráľovná Mieroslava a kráľ Svetoslav sa stali panovníkmi v tejto krajine a ľudia začali bohatnúť a mali sa ako zaoberať dobrými vecami, za čo kupovať materiál na robenie umenia, začali vnímať krásu a stavali sa kostoly, ktoré sa krásne zdobili a hoci boli v tejto krajine dane, bola bezpečná, lebo mali na ochranu vojsko a nikto sa neodvážil napadnúť krajinu, ktorá prosperovala a každý videl, že sa ľud teší z kráľa, ho ochraňuje a nepridá sa k nepriateľom a je rád, že sa môže tešiť z krásneho života a života v podhradiach, na hradoch a mestách. A bolo dostať kúpiť všakovaké veci, ľudia bohatli a aj chudáci sa mali lepšie. A tak Makeda a Habakuk, mali svoju úlohu a Mieroslava zachránila krajinu pred úplným úpadkom a jej deti poznali aristokratické zrkadlá a ich múdrosť. A poznali ktohovie aké veci a to aj zázračné čo mal Habakuk v jaskyni alebo ich tam má dodnes a o tom bude snáď ďalšia rozprávka.
Kde bolo tam bolo, bola jedna krajina, kde chýbal kráľ, kráľovná, princezny a kráľovské hrady stály ako bez života. Nikto nepredával na trhoch, na hradoch tovar, nebolo takmer kde kúpiť a pozerať nejaké krásne veci a predávali sa len najnutnejšie veci pre život na trhoch v mestách. Chýbala pevná kráľovská ruka a ruka starajúca sa o prosperitu poddaných. Na hrade bolo pusto, ľudia nemali kde pracovať, nemali čo predávať, čím sa potešiť a preto boli o horší a chceli a museli chcieť peniaze, ktoré nemali a stále sa predsa márne za nimi hnali. V niektorých dedinách, na okraji lesov, v horách, na samotách a aj v mestách však ešte stále žili dobrí ľudia, ľudia, čo mali krásne veci a starožitnosti, ktoré vedia zmeniť ľudské srdce, aby sa ťahalo nielen za peniazmi, ale aj za krásou, náboženstvom a obdivovalo krásu a preto sa venovalo niečomu dobrému, chodilo do kostolov a synagóg. Za dolinami a horami, v malom mestečku pri lese býval starožitník. Tento starý muž, s dlhou sivou bradou a židovskou čiapkou predával starožitnosti a dnes už málo vídať židov, starožitníkov, typicky oblečených. A tento starožitník sa volal Habakuk a chodievalo k nemu veľa ľudí aj z ďaleka, lebo počuli chýr o jeho krásnych veciach. Tento chýr počulo veľa šľachticov a aj králi iných krajín a prichádzali k nemu kupci, starožitníci. A tak sa u tohto starého a dobrého, starca Habakuka, nazbieralo veľmi veľa vecí a niektoré mali zázračnú moc. Habakuk nikdy nevedel čo všetko zo starožitností môže byť zázračné a preto si to, čo si myslel, že niekto môže vyskúšať odkladal na zvláštne miesto. Týmto miestom bola jaskyňa, kde bolo sucho a kde boli dobré podmienky na skrýšu pred akýmkoľvek nebezpečenstvom. Táto krajina mala veľa hradov, šlachtických usadlostí a na jednej z nich, v ruinách starého hradu, žila starenka, ktorá opatrovala dievčatko, ktoré jej zveril starý šľachtic a jej otec, keď raz prechádzal okolo a ona sa o neho starala, lebo od vyčerpania a zranenia nemohol ísť ďalej a zomrel. Tak sa starala o jeho dcéru a odložila jej aj staré listiny a šperky, ktoré jej tu pri lese a v ruinách hradu nepomohli. Starenka žila v ešte zachovalej časti a bola tam sama. Nikto neišiel tak ďaleko a bál sa ísť do lesa a že na neho padnú kamene z ruin tohto hradu. A tak sa starala o dievčatko, ktoré vyrástlo v krásnu mladú dievčinu. Len raz za dlhšiu dobu ju zobrala do mesta a tam vymenili niektoré veci, umelecké výrobky a výšivky, čo vyrobili za jedlo. Vyšívali obrusy a tie sa dali predať za dosť dobrú cenu. Takto vyžili a nakúpili si vždy látku a nite a žili z vyšívania obrusov. Tieto výšivky boli dedičstvo umenia po starých a prastarých rodičoch tejto starenky, ktorá pochádzala z tohto hradu a dievčina zo starého šľachtického rodu a kráľovského rodu. Starenka ju naučila rôznym ručným prácam, čistote a láske k umeniu a starožitnostiam, z ktorých len zopár mali na hrade po svojich predkoch. K tomu, že nikto na tento ich starý hrad nikto neprišiel, prispeli aj povesti o drakoch, ktorí tu kedysi vraj sídlili a ľudia sa ich dodnes báli a im verili, že tam niekde sídlia. Starenka takto žila so svojou zverenkyňou a učila ju rôzne veci. Naučila ju čítať a písať, ukazovala jej tajnú knižnicu, ktorú mala schovanú pred nepriateľmi a veľkú časť kníh prenesenú do tajných miestností pred vlamačmi a tam urobenú ďalšiu obrovskú knižnicu. Dievčina preto čítavala veľa kníh a ovládala veľa vecí o tom, ako beží svet a ako sa dajú podporovať v krajine vynálezy, umenie, obchod a ako udržať ľudí lepšími a zamestnanými niečim dobrým a nie krádežami a iným zlom. Meno dievčiny bolo Mieroslava a meno starenky bolo Makeda. Mieroslava snívala o tom ako sa stane kráľovnou a prezerala staré knihy a kráľovny a kráľov a tu zrazu sa jej zjavila dobrá víla a povedala jej, že v mestečku, ktoré leží severne od nich o jedny celé hory, býva starý židovský kupec, starožitník a ten má zázračné aristokratické zrkadlo. Kto toto zrkadlo vlastní a pochádza z kráľovského rodu, stane sa kráľom. Dobrá víla jej povedala, že má ísť za týmto starožitníkom, ktorý sa volá Habakuk a kúpiť od neho aristokratické zrkadlo, zobrať si ho domov a potom, že sa jej znova ukáže a povie jej čo ďalej. Povedala aj, že má zachrániť svoju krajinu pred chudobou, zlom a nájazdmi iných kráľov a dobitím a to je veľmi dôležité, aby toto zrkadlo išla kúpiť. Mieroslava prišla z tajnej knižnice k starenke Makede a povedala jej, že sa jej zjavila dobrá víla a povedala jej, že má ísť kúpiť aristokratické zrkadlo, ktoré má starožitník Habakuk a že ho má priniesť a potom, že sa jej táto víla opäť zjaví a povie jej čo ďalej. Že má zachrániť ľud pred chudobou a krajinu pred dobitím a preto, že je to dôležité. Starenka ako veľmi múdra a odvážna žena, tiež potomok kráľov, dobre vedela o starých knihách a bola aj niakou tetou, pratetou Mieroslavy a preto jej stále želala byť kráľovnou. Vôbec nereagovala na toto zle, ale naopak, veľmi sa potešila a vedela, že to bude niečo stáť. Verila vo víly a vedela, že raz bude prospešná dobru tejto krajiny a preto nachystala dievčine, Miroslave, na cestu jedlo a peniaze a poslala ju na sever. Povedala jej ako sa na sever ide, kde a ako slnko má pozorovať a znamenia na stromoch a ich rast a tak, že sa dostane k starožitníkovi Habakukovi, o ktorom aj ona dávno počula. Nachystala jej teplé oblečenie a poslala ju pešo cez lesy, cez viaceré kopce, za ním. Nebála sa o ňu, pretože vedela, že dobrá víla ju bude sprevádzať a jej pomôže a ju ochráni. Mieroslava, ktorá bola vlastne princezná Mieroslava, sa vybrala teda v krásnych šatách, v teplom obyčajnejšom oblečení na cesty a zobrala si jedlo a peniaze a išla kúpiť aristokratické zrkadlo. Zobrala aj nošňu na drevo, aby ho mohla do nej zabaliť a tak niesť naspäť cez hory a doliny, cez lesy a celú horu do starého hradu, kde bývala so starenkou Makedou. Makeda ju objala a požehnala ju na cestu prajúc jej šťastnú cestu a povedala jej nech sa slušne a dobre vždy ku každému správa a nech nežnosťou premôže každého, kto by jej chcel uškodiť. Dievčina išla teda a obzrúc sa ešte za Makedou vidiac ju len tak v diaľke jej siluletu, išla na sever a išla a išla a spala v starých posedoch pre poľovníkov, pila zo studničiek a jedla lesné jahody a maliny a o zopár dní prišla ku kraju celej hory a videla malé mestečko, kde možno býval Habakuk. Umyla sa ešte v prameni vody, nachystala si vlasy, učesala sa a oprášila si oblečenie z cesty a takto upravená prišla k lavičke. Sadla si unavená na lavičku, že si oddýchne a tu išli okolo nej deti. Spýtala sa ich, či tu býva Habakuk. Oni jej povedali, že tam vo vedľajšom meste, že pôjde touto cestičkou a príde k jeho domu, ktorý je v centre mesta a je zelený. Mieroslava sa potešila, že takto k nemu zájde a poďakovala deťom a vybrala sa po cestičke popri lese do vedľajšieho mestečka, kde býval Habakuk. Išla až prišla k jeho domu, ktorý spoznala a videla nápis starožitnosti a Habakuk bol vnútri, vo svojom obchode a práve niečo čítal a ako ju zbadal, spýtal sa čo si praje. Dievčina mu povedala, že potrebuje kúpiť staré aristokratické zrkadlo. Habakuk dvihol obočie a čudoval sa, lebo vedel, že je zázračné a povedal jej, že bude musieť u neho prespať, že je po ceste unavená a že zajtra ráno sa vyberú tam, kde je zrkadlo. Mieroslava súhlasila a spolu teda večerali a na druhý deň sa vybrali k jaskyni, ku ktorej bolo také bludisko, že si ho Miroslava vôbec nemohla cez les zapamätať. Cesta sa krútila okolo kopcov a skál a kľukatila toľko, že išli dosť dlhú dobu a bolo vidieť ako padali kedysi skaly a ako tam takmer nikto nechodí. Keď prišli k vchodu jaskyne, o ktorej vedel len Habakuk, odvalil Habakuk kameň a prešli do jaskyne. Tam jej ukázal rôzne starožitnosti a krásne aristokratické a zdobené zrkadlo, ktoré uchovával pre toho, kto bude mať byť kráľom a o ňom vôbec od víly vedieť. Habakuk vlastnil aj veľa krásnych starých kníh a ukazoval ich dievčine. On tieto knihy čítal a tak vedel múdre veci, ktoré ona a aj iné a ďalšie. Vedel o zrkadle a aj o proroctve a dobrej víle. Preto vedel, že o tomto nikto nevie a že jej ho predá a neobchodoval so všetkým, ale mal zásobu vecí. Pomohol jej zabaliť zrkadlo do starej nošne na drevo a išli naspäť dole a vôbec si Miroslava nepamätala cestu. Takto išli dlhú dobu zasa naspať a bol už večer. Miroslava u neho prespala a on jej nachystal jedlo na cestu. Miroslava išla s aristokratickým zrkadlom na druhý deň rozlúčiac sa s Habakukom, ktorého si za tú malú chvíľu veľmi obľúbila a bolo jej trošku smutno od neho odísť. Išla však, lebo sa tak patrilo naspäť a tu hľa ako išla, vyšli z aristokratického zrkadla kone a koč a ona do koča nasadla a tie ju veľmi rýchlo zaviezli domov, do starého hradu, ktorého časť boli ruiny. Starenka však tieto kone nevidela a ani nepočula dupot ich kopýt a oni zmizli tesne ako bol na dohľad starý hrad. Takmer ťažko verila Makeda tomu, že zo zrkadla sa vyjavili kone so záprahom a koč a že doviezli princeznu Miroslavu domov, ale vidiac ako rýchlo prišla, uverila tomu a bola pripravená a obe predpokladali, že toto zrkadlo bude veľmi zázračné. Miroslava sa najedla, oddýchla si po ceste, umyla sa a prezliekla a keď bola vychystaná, išla do tajnej knižnice, aby išla tam, kde sa jej zjavila dobrá víla a odniesla tam zrkadlo. Víla sa jej vôbec nezjavila hneď a Miroslava si potrebovala ešte oddýchnuť a porozprávať Makede o Habakukovi a tom všetkom čo videla a počula u neho. Takto prešla dlhá doba, plynuli dni a Miroslava s Makedou rozmýšľali o slovách dobrej víly, majúc na mysli čo môže to zrkadlo narobiť so zázrakmi. Takto plynuli dni a oni žili s vyšívania a tak museli vyšívať a starať sa o zopár zvierat a záhradu. Mali veľa práce a pracovali a ukladali si potraviny, aby prežili, sušili ich a zbierali drevo, aby mali ako variť a sa zohriať, lebo múry hradu boli chladné i v lete. Chodievali na hríby, pekávali z nich dobré jedlá, pestovali zeleninu a starali sa o zopár zvieratiek. Mali veľa práce a pri tom všetkom ešte museli niečo navyrábať, aby to predali v meste a kúpili si čo treba na jedlo. Výbercovia daní ani nechodili, nielen preto, že nikto nevedel sa sem dostať alebo sa bál, ale preto, že táto krajina bola bez vojsť, bez kráľov, bez života hradov a bola veľmi oslabená. Raz večer si chcela Miroslava už ísť ľahnúť a stará mačka išla zvláštnym krokom a vliekla za sebou niečo lesklé. Ako tak Miroslava pozerala na ňu, zdalo sa jej to veľmi zvláštne a nevedela čo to vlečie za sebou a či jej to je ťažké. Išla preto za ňou a mačka vyskočiac miesto, ktorými otvorila tajné dvere vošla do tajnej knižnice a Miroslava za ňou, že si zoberie čo to vlečie. A tu hľa veľa zlatých šperkov stálo pred zrkadlo a žezlo a jablko zlaté pred ním a mačka si vedľa toho ľahla a za sebou mala zlatú korunu. Táto koruna jej bola ťažká a preto mala zvláštny krok. Miroslava bola veľmi prekvapená, lebo snívala o tom byť kráľovnou a veľa krát videla krásne koruny v knihách, ale tieto boli oveľa krajšie, zdobené drahými kameňmi a pravé. Ako tak premýšľala či si to ide skúšať a pozerať sa do zrkadla, zjavila sa jej dobrá víla a povedala jej, že ďalšie kroky nebudú ľahké, že musí vyslobodiť princa, lebo krajina potrebuje kráľa a nielen kráľovnú. Povedala jej: Princezná Miroslava, neboj sa a používaj predikáty svojho otca, si princezná, poznáš staré listiny a príď sem zajtra, zajtra ti nachystá zrkadlo krásne šaty a poviem ti ďalšie veci, príď znova večer. Miroslava teda išla spať a bola spokojnejšia, ale zároveň bola taká zvedavá, že ráno išla pracovať, aby na to až tak nemyslela a aby jej prešiel čas a pomáhala Makede s prácou a pracovala okolo zvieratiek a v záhrade a večer sa tajne vytratila do tajnej knižnice. Ako vchádzala do knižnice, bola tam žiara a videla dobrú vílu, tá jej podávala krásne šaty a povedala: Miroslava, si princezná, prišiel čas, aby som Ti povedala, že na zámku, kde je princ, ktorý neľúbi nijakú ženu a je preto zakliaty, má bál a jeho rodičia sa ho snažia oženiť. On nie je šťastný a je veľmi krásny a jemu sa nepáčia preto iné princezné a šľachtičné, lebo nie sú také krásne ako si ty. Mohlo by prísť k nešťastiu, keby ste sa vy dvaja nenašli, tak by ste každý zostali sám alebo našli horšieho a škaredšieho človeka a boli nešťastní. Šťastie je v láske a láska je v tom, kto sa komu páči a v láske samotnej. Láska medzi vami bude taká silná, lebo ste pre seba krásni, že si zoberieš najprv horšie šaty a poslúchneš moje rady. Preto príď aj zajtra večer sem a ja ti dám ďalšie šaty. Tieto šaty si odlož a príď teda zajtra a ja ti poviem viac. A víla zmizla a zostali jej šaty, ktoré ešte od nej trošku svietili. Boli také prekrásne, vyšívané perlami, ružičkami zo stužiek a zlatom, krásne šaty jemnej slonovinovej farby z hodvábu a iných krásnych ozdobných látok a prvkov. Miroslava si zobrala šaty a priniesla ich do svojej izby. Nepotrebovala ani sviečku, ktorá by ich mohla zašpiniť a jej svietili tieto šaty na cestu, lebo boli od víly ešte svietivé a toto postupne prešlo. Miroslava si ľahla spať a ani nemusela sfúknuť sviečku, stále trošku tie šaty svietili a ožarovali jej krásnu izbu. Miroslava znova išla ráno s chuťou pracovať, aby jej prešiel čas a večer sa vytratila do tajnej knižnice k aristokratickému zrkadlu. Pozrela sa doň a videla krásneho princa ako prechádza záhradami, cvála na koni, šermuje a sa do neho zamilovala. Tu sa jej zjavila víla a povedala: Miroslava, vidíš aký je krásny, ešte nevidíš aký je nádherný v skutočnosti a keď je na bále krásne oblečený. Vidíš ho len v záhrade, cválať na koni a šermovať mečom. Je prezlečený a už ho veľmi ľúbiš, preto poslúchni a zober si tieto obyčajné šaty a skús skúšať jeho lásku. Prídeš do jeho krajiny, o ktorej ti poviem zajtra a dám ti aj svadobné šaty, ktoré si však nesmieš dať na seba dovtedy, dokiaľ ti nevyzná lásku. Krajina sa nachádza na juhu, teda pôjdeš z týchto hôr opačne ako si išla Habakukovi a znamenia pre sever a juh poznáš a teda prídeš k prameňom vôd a k vodopádom a tam začína krásna krajina, kde je princom. Keď tam prídeš, bude sa ti hodiť tento náhrdelník, ktorého kameň aj celý on pochádzajú z aristokratického zrkadla a toto je časť z aristokratického zrkadla, ktorú vidíš hore, je to menšie zrkadlo a to si daj do náhrdelníka, vidíš aká je to sada a ako to zapadne a to je prenosné menšie aristokratické zrkadlo. Keď niečo budeš potrebovať, samé sa ti to vyčarí. Akonáhle uvidíš hrad tohto princa, vyčarí sa ti koč so záprahmi a krásne kone a služobníctvo a ochranná jazda. Budeš princezna a preto ťa pustia na bál. Obleč si tie prvé šaty a choď tam, ale bál bude až o zopár dní a ty si obleč potom ako ťa pustia ubytovať sa na hrad, tie druhé obyčajnejšie šaty a choď sa prechádzať bez služobníctva a stretneš sa s princom a on sa do teba zamiluje. Až potom si obleč tie prvé šaty a choď na bál. Ostatné veci uvídíš a tretie šaty si obleč až potom ako ti vyzná lásku. Ak bude treba, zjavím sa ti ja a pomôžem ti alebo ti budem pomáhať neviditeľná. Čas je už teraz, rozlúč sa zajtra s Makedou a choď na cestu, na juh a malé aristokratické zrkadlo na náhrdelníku, z veľkého aristokratického zrkadla, ti bude pomáhať. Mieroslava si posledný krát ľahľa spať v svojej posteli a uložila si šaty a náhrdelník s aristokratickým zrkadlom k šatám. Na druhý deň rozpovedala Makede, starej múdrej a dobrej žene, čo prijíma Božie rozhodnutia rada, čo jej povedala dobrá víla a vychystala Mieroslavu na cestu. Zabalila jej troje šaty, náhrdelník s aristokratickým zrkadlom, niečo na jedlo a Mieroslava sa vydala na cestu. Ešte pred odchodom znova objala Makedu a vediac, že tento krát bude preč možno dlhšie, pozrela na ňu ako išla a zamávala jej a zamierila cez horu na juh. Prešla hory a doly, prešla potoky a prišla k potokom a vodopádom a odtiaľ uvidela krásny hrad, ktorý však bol trošku ďaleko a ona sa chcela pripraviť, aby tam prišla pekne a čo najkrajšie ustrojená. Spomenula si na to, čo jej hovorila dobrá víla a zobrala aristokratické zrkadlo a dala si na si ho na seba aj s náhrdelníkom. A tu sa zrazu zjavili kone zapriahnuté do koča, služobníctvo, sprievod a ona si dala prvé krásne šaty. Služobníctvo a sprievod ju sprevádzali až do hradu, kde ju prijali, vidiac, že je krásna a bohatá princezná. Princezná Mieroslava sa ubytovala a prezliekla do druhých, obyčajnejších šiat. Pozerala z okna, kam sa prejsť a tu hľa holubica k nej prišla a svietila ešte od víly ako na znamenie a povedala jej: Drahá princezná Mieroslava, poď sa so mnou prejsť ako ti radila dobrá víla a ja ti ukážem krásne záhrady tohto paláca. Poď von a poď za mnou. Princezná prekĺzla v obyčajnejších šatách pomedzi služobníctvo, ktoré ju nepoznalo a preto sa dalo popri nich prejsť a vyšla von, kde ju čakala holubica, ktorá ešte stále svietila trošku preto, že hovorila s dobrou vílou a mala rozkazy kam zaviesť princeznú. A tu ju zaviedla o kúsok ďalej a tam bola stará záhrada a za ňou bol starý hrad, ktorý mal tiež ruiny a veža. Holubica zaviedla princeznú do veže a tam videla princezná ešte jedno aristokratické zrkadlo. Bola veľmi prekvapená a v tomto zrkadle uvidela svoju krajinu a tam plač a chudobu ľudí. V zrkadle sa jej zobrazila aj dobrá víla a povedala, že odteraz bude rozumieť reči vtákov, ovocia, stromov a rastlín a všetkého živého. Že jej poradia aj na bále a aj v záhrade ako vidieť princa a ako by ju mohol skôr ako bude bál vidieť aj on, ale na bále ju nespozná pre nesmiernu nádheru prvých šiat, šperky a účes. Princezná teda dostala dar rozumieť reči vtákov, ovocia, stromov a všetkého živého. Princezná sa poďakovala víle za tento prenádherný dar a išla už, aby stihla prísť na hrad, do izieb, kde sa ubytovala cez veľké nové a cez tieto staré záhrady. Keď však vychádzala z veže, prihovoril sa jej strom, granátové jablko a povedalo jej, že má ísť ešte ďalej za tento hrad a tam uvidí striebornú rieku, v ktorej loví ryby rybár, ktorý vyloví rybu a tá bude mať v ústach prsteň, ktorý jej dá, za to že je krásna a ten si má vymeniť potom s princom. Princezná sa potešila, poďakovala sa granátovému jablku a išla za starý hrad. Tam uvidela naozaj striebornú rieku a rybára, ktorý lovil ryby. A ako k nemu išla, rybár vylovil rybu, ktorá mala v ústach zlatý krásny prsteň s krásnym kameňom a on ju zbadal a čudujúc sa nad jej krásou jej ho podaroval, mysliac si, že to ona je určitým požehnaním a šťastím a mu ho priniesla. Princezná bola rada, že má krásny prsteň a že jej ho daroval a počula rybu, ktorú vylovil ako jej hovorí tajne, že má ísť už smerom na hrad, že stretne princa. Princezná išla teda a rybár netušil, že ryba radila princeznej a princezná sa ponáhľala do nových záhrad. A ako prechádzala okolo starého altánku, zbadala tam jednu starú ženu vyšívať. Táto žena bola kedysi princovou pestúnkou. Princezná bola rada, že niekto vyšíva a sama vedela vyšívať, veď sa s Makedou živili vyšívaním a preto sa išla pozrieť k tejto starej žene ako vyšíva. Princezná ju pekne pozdravila a spýtala sa, či si môže prisadnúť. Stará žena povedala, že môže a že ona je princova bývalá pestúnka, že vie, že ide bál a že sú tam princezny. Stará žena nevedela, že je to princezná a ukázala jej výšivku, ktorá bola iná a naučila princeznu robiť aj tento druh. Princezná bola šťastná, ale už bolo neskoro a stará pestúnka jej povedala, že by bola rada, keby si princ vybral takú krásnu ako je ona a že jej trošku pomôže. Dala jej preto píšťalku, ktorá privoláva všetky kone a povedala jej, že má ísť smerom k novým záhradám a že si princa privolá. Avšak ju môže použiť len raz. Princezná sa poďakovala za píšťalku a išla do nových záhrad. Na ich kraji zapískala na píšťalku a tu zrazu zbadala ako sa blíži princ a ako ide k nej kôň a ten sa nedá ovládať princom. Kôň prišiel k nej a zastal a nechcel ísť ďalej avšak princ ani nechcel keď zbadal aká je krásna a spýtal sa jej, či by nešla s ním kúsok, lebo vidí, že ju má rád jej kôň a že je splašený a že potrebuje trošku ukľudniť. Princezná išla teda s princom a rozprávali sa o kráse týchto záhrad, o živote na zámku a o koňoch. Princezná videla, že je to múdry princ a on nezistil, že je princezná, ale videl, že si rozumejú. Preto začal byť trošku šťastný a vymenil si s ňou prsteň a spýtal sa, či by neprišla ešte raz sem za ním na druhý deň. Princezná sa teda stretávala zopár dní s princom a on stále nevedel kto ona je a či je služobná, šľachtičná alebo princezna. Blížil sa deň bálu, sluhovia chystali všetko a pobehovali a na hrade bolo veľmi rušno. Prichádzali hostia z celého sveta a celé doprovody princezien. A ešte sa len čakali hostia, ktorí ubytovaní neboli a boli z blízka alebo mali ubytovanie a hrad blízko. Princezná vedela, že už je tesne pred bálom a preto sa chytala. Vytiahla šaty, krásne sa obliekla, dala si šperky a mala náhrdelník s aristokratickým zrkadlom. Povedala si, že pôjde na bál. Princezná sa nachystala, ale nevedela, že už ju sleduje zlá a škaredá princezna a že jej chce zle. Avšak sa jej nepodarilo jej vôbec nič uškodiť a bola príliš zaneprázdnená sama sebou a tak princezná prišla na bál, kde ju predstavili ako všetkých princovým rodičom a princovi. Na bále tancovala s princom, ktorý videl jej krásu avšak bol zamilovaný do svojej obyčajnejšej dievčiny, s ktorou si vymenil prsteň a preto nespoznal svoju princeznú. Princezna bola z toho trošku nešťastná, ale ruže vo váze jej poradili, že má podať ružu princovi, na ktorú zavesí prsteň, ktorý jej on daroval. Princezná tak urobila a princ, všimnúc si princeznu, ju spoznal a zamiloval sa do nej ešte viac. Avšak tu nastal požiar a horela sála a tá druhá zlá princezná ho zapálila. Princezna preto utekala a ako utekala jej zhoreli tieto šaty. Princ sa snažil ju strážiť a utekal za ňou. Nestalo sa nikomu nič, len ohorela celá sála a šaty boli zničené požiarom, iskrami a zápachom horiaceho ohňa. Princezná preto dobehla do dvora a nemala si dať ani tie svadobné, lebo ju ešte nepožiadal o ruku a mohla si dať len obyčajné, čo však teraz urobiť? Nemala šaty. Preto požiadala o pomoc aristokratické zrkadlo a tu hľa prišiel princ a povedal jej: Priniesol som ti ja ružu na oplátku z lásky a chcem si ťa zobrať za manželku. A v tom mohla princezna si obliecť tretie šaty a bola znova krásna a bola svadba a žili šťastne. Princezná zavolala na svadbu aj starú Makedu a obe aristokratické zrkadlá uchovávali v jej krajine a princ zlúčil tieto krajiny po smrti svojich rodičov a najprv sa stál kráľom a ona kráľovnou jej krajiny a potom zlúčili obe krajiny a mali obe aristokratické zrkadlá. A tieto zrkadlá mali na pomoc a ochranu a na rady, čo s krajinou, kde roky nebolo kráľa a budovali tie hrady a ožil tam život a obchod a umenie a dal sa zohnať všakovaký krásny tovar. A pozvali na svadbu aj starého Habakuka a tak pozvali židov na tento hrad a tí sa usadili v podhradiach a pomáhali s obchodmi a krásnymi vecami. Na svadbu pozvali aj starú princovu pestúnku a tá mala na starosti aj ich deti. A tak sa princezná Mieroslava, zo starého takmer zrúcaného hradu, bez rodičov, dostala na trón v krajine, kde nefungoval na hradoch život a ľudia žili v čoraz väčšej chudobe. V krajine, kde síce neboli dane, ale kde nebolo ani vojsko a kde nebola ochrana pred nepriateľom. A tak zaviedol kráľ všetko podľa vzoru svojej krajiny a podľa rád aristokratického zrkadla a kráľovná Mieroslava a kráľ Svetoslav sa stali panovníkmi v tejto krajine a ľudia začali bohatnúť a mali sa ako zaoberať dobrými vecami, za čo kupovať materiál na robenie umenia, začali vnímať krásu a stavali sa kostoly, ktoré sa krásne zdobili a hoci boli v tejto krajine dane, bola bezpečná, lebo mali na ochranu vojsko a nikto sa neodvážil napadnúť krajinu, ktorá prosperovala a každý videl, že sa ľud teší z kráľa, ho ochraňuje a nepridá sa k nepriateľom a je rád, že sa môže tešiť z krásneho života a života v podhradiach, na hradoch a mestách. A bolo dostať kúpiť všakovaké veci, ľudia bohatli a aj chudáci sa mali lepšie. A tak Makeda a Habakuk, mali svoju úlohu a Mieroslava zachránila krajinu pred úplným úpadkom a jej deti poznali aristokratické zrkadlá a ich múdrosť. A poznali ktohovie aké veci a to aj zázračné čo mal Habakuk v jaskyni alebo ich tam má dodnes a o tom bude snáď ďalšia rozprávka.